Osud

13. září 2018 v 10:00 | K |  Poviedky
Smrť je jednoduchá. Opakoval som si ako mantru v hlave. Sedel som na okraji celkom pohodlne. Opretý o kovové zábradlie na svojom zvyčajnom mieste už niekoľko mesiacov.


Bol krásny slnečný deň. Blížilo sa leto. Končil môj posledný stredoškolský rok. Mal som odmaturované, priajli ma na výšku. Všetko to znelo tak optimisticky. Napriek tomu som sedel na okraji mosta, z ktorého pád by som isto neprežil. Celkom opustený od doby kedy vystavali novú cestu. Vyhovovalo mi to. Dnes som bol už odhodlaný. Už som ďalej nevládal. Už som sám seba nepresviedčal o opaku. Vedel som, že som len zbabelec. Užíval som si to. Už mi nezostávalo nič iné. Zavrel som oči a tvár nastavil slnku. Príjemne hrialo. Konečne po dlhom čase som sa necítil tak mizerne. Bolo to tou myšlienkou na koniec. Tou istotou a kľudom. Rieka podomnou prehlušovala myšlienky a vlastne všetok ruch okolia. Vďaka tomu som si nevšimol, že dnes tu nie som sám. Keď som započul vŕzgať štrk pod topánkami strhol som sa
KURVA. Prečo práve dnes? Hovoril som si v hlave. Dúfal som, že ma jednoducho obíde ako každý za posledné mesiace. Nebolo snáď na mne dostatočne vidno, že nemám záujem o kontakt? Očividne nie. Dievča sa približovalo. Už bolo jasné, že smeruje ku mne. Ticho, bez akéhokoľvek slova, preliezla zábradlie. Veľmi neisto a pomaly. Bolo na nej vidno zdesenie. Hánky mala úplne biele ako sa pevne držala okraja keď si sadala vedľa mňa. Panický strach z výšok. To bolo jasné. Keď si sadla premeral som si ju. Nesnažil som sa to ani skrývať. Aj tak už mi to mohlo byť jedno. Sedela vedľa potichu a v nepríjemnom kŕči. Bolo fascinujúce vidieť čo dokáže s človek spraviť strach.
-Pekný deň, že?- Ona sa zrejme chcela aj rozprávať. Prevrátil som len oči a ticho ďalej pozeral dopredu. Možno ak by som ju ignoroval dostatočne dlho odišla by.
-Nevadí...-pokračovala-Ja som Marína.-
Pokúsila sa pustiť okraja aby mi podala ruku. No v momente ako sa pustila zakolísala sa a rýchlo sa zas chytila ešte pevnejšie ako predtým. Zhlboka sa nadýchla.
-Ja viem čo plánuješ.-Prehlásila. Tým ma zaujala. Ako to mohla vedieť?
-Čo by som mal plánovať?-Odvrkol som.
-Chceš skončiť. Vidím to na tebe.- Prvý krát sa mi na malý moment pozrela do očí. Musel som uznať, že oči mala síce vystrašené ale veľmi pekné. V škole som si ju nikdy nejak nevšmal. Bola tichá a nenápadná. Prestúpila len nedávno. Až teraz som si všimol jej sivé oči. Kontrastovali s bledou pleťou a ružovými lícami. Tvár jej rámovali dlhé hnedné vlny. Prečo som si ju nikdy nevšimol?
-Choď preč.- Nemienil som však riešiť depresívne sračky s cudzou osobou. Nech ma zaujala akokoľvek.
-Nemôžem.- Videl som ako sa veľmi bojí pohnúť. To niečo vo mne asi zlomilo.
-Prečo to chceš spraviť? Teda ak sa môžem spýtať.-Bojazlivo na mňa pozrela.
-No dobre-vzdal som sa ľahko-Som sráč, ktorý už nezvláda svoj bordel. To je celé.-
-Čo sa stalo?-Bola stále zvedavšia.
-Moja mama...Moja mama ochorela. Veľmi rýchlo. Nečakane. Nikto nevedel, že je chorá. Ani ona.- slová išli zrazu ťažko -Vyparila sa zo dňa na deň. Nezostal mi nikto. Otec, ktorý už predtým pil sa po jej smrti ponoril do alkoholu už skoro na stálo. Triezveho si ho už ani nepamätám myslím... A ja akosi som sa uzavrel. Moji kamaráti mali svoje starosti. Nikomu nič nezazlievam. Len som už unavený.- A bolo to všetko vonku. Po dlhej dobe som to povedal nahlas.
-Všetko bude vporiadku- Nahla sa ku mne. Išla mi dať pusu. Keď zrazu stratila rovnováhu. Zostala len jednou rukou zavesená. Rýchlo som ju chytil a ťahal hore. Za tých pár chvíľ mi na nej začalo neskutočne záležať. Jediné na čo som v tom mometne myslel bolo aby sa jej nič nestalo. Nie len tam na tom moste. V živote. Zachránila ma.

A teraz s úsmevom na perách čakám kedy príde ten moment. Teraz už viem, že vtedy nebol ten správny čas. Teraz už je. Nemocničné prístroje pípajú a signalizujú pomalú stratu mojich životnych funkcii. Ale som šťastný. Už nemám osemnásť, ani dvadsať. Vychoval som skvelé deti, vnúčatá. A ona ma už čaká. Teraz po krátkom rozlúčení sa znova stretneme. Lebo ona ma naučila žiť. Ona ma naučila ako zomrieť. Ukázala mi to pred pár mesiacmi. Posledné chvíle som venoval spomínaniu na prvé chvíle s ňou. Posledný úsmev. Osud si to vie zariadiť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Meyri Salywely Meyri Salywely | Web | 13. září 2018 v 10:44 | Reagovat

Nádherný :33

2 K K | 16. září 2018 v 14:14 | Reagovat

[1]: ďakujem

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama